Posledný “mohykán” Veľkej Fatry, na ktorý sa pozeráme zo záhrady sme “zdolali” – Drienok (teda vlastne Drieňok:) 1268m.

Zvolili sme cestu z Rakše, odkiaľ sme pozvoľna, veľmi príjemne, stúpali po modrej značke najskôr po asfaltovej, potom kamenistej cestičke popri potôčiku. Míňali sme bielučké vápencové skaly a asi po 45 min sme odbočili do bukového lesa. Napriek tomu, že bol apríl, brodili sme sa lístím a deti si ho samozrejme museli vyskúšať aj zblízka:) Lesná cestička už stúpala trochu strmšie ako doteraz, ale počasie napriek predpovedi bolo veľmi príjemné, takže sme bez problémov (teda ja už aj dosť zadýchaná:) po chvíli dorazili do Sedla za Drieňkom. A odtiaľ posledných 265 výškových metrov, najskôr lesom, potom po skalách, kde sa nám otvorili prvé výhľady na Turčiansku kotlinu. Posledné metre sme stúpali naozaj strmo, ale ten pocit a výhľad po 2,5 hodinovom výstupe, ten naozaj stál za prejdených 7 km a vystúpaných 687m 🙂 Cesta späť tou istou trasou nám ubehla ešte oveľa rýchlejšie ako hore:)
Drieňok sa určite oplatí zaradiť do turistického itinerára, hlavne pre tých turistov, ktorí majú radi kľud a pohodu bez davu iných ľudí:)

image/svg+xml